post

Priemerná doba čítania: 15 minits. Enjoy Havanu!

Do Bodegity na Mojito a do Floridity na Daiquri. To by Vám povedal Ernest Hemingway. Bodegita del Medio je jedna odbočka z hlavnej ulice Obispo. Je menšia, jednoduchšia a celá popísaná menami, dátumami a srdiečkami. Vo vnútri asi naozaj každý pije mojito – pekne predražené. Samozrejme. Obsluha ani v jednom z podnikov milosťou neoplývala, veď načo, vedia, že oni ľudí budú mať stále, to im Ernest zariadil. Ale patrí to tiež ku Kube, obidva baríky sú pekne spravené. A so živou hudbou.

Floridita sa nachádza kúsok od hlavného parku (so sochou Martího) vo vnútri asi naozaj každý pije daiquri – pekne predražené. Aspoň, že je tam veľká bronzová socha Hemingwaya, ktorý to kontroluje zo svojho obľúbeného miesta na konci barového pultu.

TEjST: Bodeguita del Medio, Empedrado 207 (Habana Vieja)  Floridita, Montserrate 557 esq. Obispo (Habana Vieja)

FootPrint: Dali sme si celkom pekný okruh – k Námestiu revolúcie, cez štvrť Miramar, popri Hoteli Nacional až ku zmrzline Coppelia. Neviem si predstaviť, že Fidel Castro rečnil 6 hodín a plné námestie ľudí – jeden a pol milióna – ho tých 6 hodín počúvalo. Wau, tomu sa hovorí sila osobnosti. Keď sa postavíte na miesto kde stál a predstavíte si, že to obrovské námestie pod Vami bolo plné ľudí. Teraz pred Vami určite budú veľké siluety Che Guevaru – na budove ministerstva vnútra a Camillo Cienfuegos na budove ministerstva informácií a spojov (ten k nemu pribudol v roku 2009). A nad Vami obrovský 109 metrový monument so sochou José Martího. Tento obelisk prevyšuje všetky budovy v Havane.

V Hoteli Nacional sa to len tak blyšťalo zlatom. Zablúdili sme tam s pokusom zameniť nejaké euríčka za kuky. To sa nám však nepodarilo, pretože zamieňali len svojim hosťom na číslo izby. Tak som aspoň skontrolovala dámske WC v zlate a vybrali sme sa ďalej, hľadať nejakú dobrú reštauráciu na obed v okolí.

GoodToKnow: Hotel Nacional bol prechodným domovom takých mien ako  Lucky Luciano a Meyer-Lanski (mafiánom to niečo povie), Winston Churchill, Charles de Gaulle a Marlon Brando.

TeJST: Skoro všetky reštaurácie má pod dohľadom Castro. To znamená, že sú štátne. A po tom sú tu ešte iné reštaurácie. Domáce, hovorí sa im PALADARES. Sú nenápadné, neoznačené a  sú to kuchyne domácich Kubáncov. Prechádzali sme popri zmrzlinovému palácu Coppelia, keď sa nám potichu prihovoril Kubánec, ktorý postával na chodníku. Začula som len slovo Paladar, už mi podáva kartičku a T. ma ťahá preč, nech sa nerozprávam s cudzími. Pozerám naňho a vravím mu, poď – vyskúšame, to sa tak ľahko nepodarí. Tak sa ho pýtame, že kde je tá „zaručene dobrá reštaurácia so zaručene dobrým kubánskym jedlom“. A už nás potajomky viedol… zabočili sme do dvora, vošli do starého domu, na druhé poschodie a sme v niekoho predsieni. Zdraví sa nám mladý chlapec, náš „sprievodca“ nám hovorí nech čakáme a potom nás vedie cez chodbu, obývačku, na malú terasku s jedným veľkým stolom. Usádza nás a snaží sa skomponovať niečo po anglicky. Ak viete po španielsky máte jasnú výhodu. Dáme si pivo, chladené, Bucanero, dáme! A už otvára chladničku v kuchyni a stavia na stôl.

Hovorím, že chceme niečo typické kubánske a spustím naňho moju naštudovanú kubánsku gastronómiu. Chcem ochutnať Moros i Cristianos – ich najtypickejšie jedlo: ryža s čiernymi fazuľkami. Congrí je ryža s červenými fazuľkami, no niekde aj Moros i Cristianos volajú Congrí – záleží na oblasti. Z jednoduchého jedálneho lístka si vyberám krevety v pikantnej salse. Ujo Maroško si necháva poradiť a vyberá ďalšie typické kubánske, pre zmenu viac mäsové – Ropa Vieja. V preklade to znamená „staré šaty“ a je to bravčové alebo hovädzie alebo kuracie (niekedy kombinácia všetkých troch) mäso nakrájané (alebo skôr natrhané) na kúsky v paradajkovej omáčke. Teta Hanka ide so mnou do kalamárov a T. dáva na odporúčanie domáceho: kura na kubánsky spôsob. Kura patrí medzi ich obľúbené jedlá. K tomu šalát a nemôžu chýbať hranolky (tie jedia asi ku všetkému) a banánové čipsy (vyzerajú ako normálne čipsy, ale z banánu). Pýtam sa na Fufu – nemajú… nikde nemajú… To je kaša z ich zelených banánov! Dúfam, že ich ešte niekde ochutnám. Sedíme za stolom a iba žasneme. Sme u niekoho doma, kto nám ide spraviť obed. Prechádzam do kuchyne, kde už za sporákom stojí vysmiata pani v kvetovaných šatách a nožom v ruke. Domáca, práve krája mäso na ujovu Ropa Vieja.

  

Pýtam sa jej na obrázky v kuchyni a na otvorenú hrubú knihu v obývačke – vysvetľuje mi, že to je biblia, ukazuje na sväté obrázky v kuchyni a číta španielske výroky. Už sme v kuchyni všetci štyria a rozprávame sa o kubánskom jedle, zvykoch, ona sa pýta nás, odkiaľ sme a či si dáme ešte pivko. Nakoniec z kuchynky odchádzame späť na terasku, teta Hanka s darčekom od našej pani domácej  – darovala jej dekoráciu vajíčok v košíčku, ktoré mala zavesené pri sporáku. Stačilo nadšenie v tetiných očiach keď jej vysvetľovala, že ona na Slovensku pracuje s vajcami a už jej domáca dávala košíček ako spomienku:) Chlap, ktorý nás do domu zaviedol, nám vysvetľuje, že aj takéto paladares – súkromné reštaurácie sú vládou kontrolované. Ešte viac to skomplikovali vyššie dane a zastavenie vydávania koncesií. Musia presne nahlasovať hliadke, ktorá chodí raz do týždňa, koľko čoho spotrebovali.

GoodToKnow: Paladar vznikol od slova palate (poschodie). V takýchto domácich reštauráciách, kde je povolených najviac 12 miest,  sa nesmie podávať všetko, napríklad hovädzie mäso a langusty ostávajú len pre štátne reštaurácie. A skoro vôbec nie sú označené, takže treba dať na radu domácich alebo miestneho taxikára.

GoodToKnow: Existuje veľa teórií prečo je ropa vieja práve ropa vieja (staré šaty). Hovorí sa, že k veľmi chudobnému mužovi mala prísť na večeru jeho rodina. Muž nemal peniaze aby mohol kúpiť dostatok jedla pre všetkých. Preto prišiel k šatníku, vybral z neho staré oblečenie (ropa vieja) a naplnil ho láskou. Keď varil oblečenie, vďaka jeho láske k rodine sa  premenilo na chutné dusené:) P.S. Ropa Vieja je aj značka oblečenia.

Podnikať vo svojom, nič ľahké. Domáci nám hovorí, že ak prídeme na budúci rok do Havany, nech mu zavoláme, ubytovať sa môžeme tu, u nich. Majú 2-3 voľné izby pre hostí. Viac ani mať nemôžu. Aj to je kontrolované. Musia platiť za to, že niekoho ubytujú, ešte viac platia, ak podávajú aj raňajky alebo čo i len niečo na pitie alebo jedenie. Na obživu to veru nie je a veľa takýchto „súkromných“ podnikateľov musia svoje Casa particulares zavrieť, pretože im to finančne nevychádza. Za prenajímanie izieb sa platia veľké dane a počítajú sa podľa polohy a plochy, ktorú majú hostia k dispozícii. Oveľa viac zaplatia prenajímatelia v mestách. A platia, či majú hostí alebo nie. Skvelý biznis model, Fidel.

  

Jedla bolo veľa a bolo výborné! Naozaj výborné! Pani kuchárka sa prišla pozrieť, či nám chutí a ešte aj druhýkrát skontrolovať či máme dosť. A pozor, začína druhá cigarová story – Trinidad nestačil:) Pomedzi reči s chlapíkom, ktorý nás sem doviedol, potichu nadhodil, či nemáme záujem aj o cigary.. pravé, priamo z fabriky. A môj drahý T. – samozrejme! „Tak to potom, po obede, odvedie nás k známemu, ten má cigary, kvalitné.“ Počas obedu to spomenul ešte zo trikrát, aby sme nezabudli. Vychválili sme jedlo, poďakovali, prezreli sme si ešte celý dom, cez obývačku, halu, kúpeľku s ružovými závesmi, odfotila som sa nad sporákom s paradajkovým pretlakom a vysmiati sme po takomto skvelom gastro zážitku vyšli von. Mne len tak oči svietili a ďakovala som, že mi spravili radosť a dali sa nahovoriť na “nejaký“ paladar v tajnej záhradke od Kubánca, ktorý až tak dôveryhodne nevyzeral.

FootPrint: A ten nás teraz viedol cez cestu, ďalšiu cestu za tým svojim známym s cigarami. No. Vošli sme do malej kaviarni. Skoro nikto tam nebol, len dvaja Kubánci pri pulte. Povedal nám nech čakáme a vyšiel. Vrátil  sa a ukázal na nás nech ideme za ním, to už otváral dvere, ktoré som si predtým ani nevšimla. A zrazu sme boli v tmavom, zafajčenom bare – všetci vnútri absolútne stíchli, keď sme vošli. Hovorí, nech si sadneme k zadnému stolíku. Sadli sme si. Keď som sa porozhliadla, všade len Kubánci, nafajčené a najviac sa mi rátal nápis nad barom – NO FUMAR (nefajčiť). Vôôôbec sa na nás nikto nepozeral! Náš známy vytiahol fumadory s cigarami. Nejdem podceňovať T., v cigarách sa vyzná, preto vedel, čo chce, aké chce.. Ja som vedela, že chcem len dve Cohiby z Kuby, ktoré som sľúbila ako darček na Slovensko. Zjednávať cenu Kubánec veľmi nemohol a bolo vidno, že je trochu v strese, hovoril, že sa musí spýtať, že nemôže. Nakoniec T. kúpil fumador s 25 Cohiba pyramídami. A hneď sme išli na denné svetlo. My, dve ženy, sme len hovorili,  že čo tak draho, či sú kvalitné. Ale boli a jasné, že mi nedalo a pýtali sme sa v obchodoch s tabakom – pyramidy ani nemali, sú vzácne a vyrába sa ich málo a cenu, ktorú nám za ne hovorili – bola štyrikrát vyššia! Nesrandujem!

Išli sme to predýchať do Copellie na zmrzlinu! V tomto zmrzlinovom raji sa natáčal v roku 1994 film Jahody a čokoláda. A tak je to trochu aj turistická atrakcia, ale aj obľúbené miesto domácich. Tu si na zmrzlinu vystojíte v rade aj hodinu. Ale v inom rade ako domáci, ktorí za ňu zaplatia o dosť menej ako turisti a svojimi pesos. Pri vstupe Vám policajtka povie, ktorým smerom k zmrzlinárovi. Jasné, že idete k tej turistickej predraženej. No zmrzlina výborná – mätovo čokoládová! A tak sme si sedeli pri stolíčku so zmrzlinovými pohármi, s plnými bruchami, s cigarami v kabelke a s umelými vajíčkami v košíčku v ruke! Tak toto je tá Kuba:)

GoodToKnow:  Film Jahody a čokoláda od kubánskeho režiséra Tomasa Gutiérreza Aley (o homosexualite). Nominácia na Oscara.

Fjumór fotiek:

109 metrový monument so sochou José Martího na Námestí revolúcie

Spomínaný “vaječný” darček od našej kubánskej kuchárky

La Bodeguita del Medio

“Moje Mojito v Bodegite, moje Daiquiri vo Floridite”. Ernest Hemingway

Kto by nechcel vo Floridite “povinné” daiquiri, odporúčam presso s rumom:)

Múzeum revolúcie

Čítam, čítam ďalej – Havana a legendárna Tropicana (klik)